Krásne nedeľné popoludnie bolo ideálne na jesenné fotenie. Počkali sme kedy sa Marko zobudí, zavolali sme si, aby sme upresnili kedy sa stretneme v parku. Marko je riady šibal, však mu to aj vidieť v očkách, tie iskričky ho hneď prezradili. Od prvého okamihu sme sa skamarátili.
Poriadna kopa napadaných listov je ako stvorená na šantenie. A veru to bolo poriadne šantenie a behanie v listoch. Malý bol dobre vyspatý, plný energie a nezastaviteľný. Marko je malý výmyselník, stále vymýšľal nové hry a mamina s tatinom poslúchali. Čo iné im zostávalo. Boli radi, že sa baví, že je sám sebou a budú mať pekné fotky do rodinného albumu. Zastavil sa len na okamih, keď ponad nás letela záchranárska helikoptéra. V tom okamihu nič iné neexistovalo a s úžasom ju sledoval. Ale naozaj to bolo len na okamih, lebo potom sa s tatinom hral na lietadlo s pristaním v listoch. Keď sa slnko skrylo za stromy, náhle sa ochladilo. Mamina vytiahla vestu, aby bolo malému teplejšie, no on to pochopil tak, že sa musí obliecť a ide sa domov, lebo je zima. Tak sa naše fotenie, či skôr jašenie skončilo. Ešte chvíľku sme sa prešli cez park a rozlúčili sme sa.
